Pred 100 rokmi sa narodil významný moravský básnik Jan Skácel

Bratislava/Vnorovy 7. februára (TASR) – Básnik Jan Skácel bol úzko spätý s Južnou Moravou, ktorá bola jeho rodným krajom. Jeho životný príbeh je plný dramatických momentov a uzatvára ho smutný detail – skončil sa len tesne pred Novembrom 89, teda autor, ktorý počas normalizácie nemohol publikovať, sa už nedožil návratu slobody. Neľahký osud sa pretavil do úprimnosti a autentickosti Skácelovej básnickej výpovede.

V pondelok 7. februára uplynie 100 rokov od narodenia básnika Jana Skácela.

Jan Skácel sa narodil 7. februára 1922 v obci Vnorovy neďaleko mestečka Strážnice. Pochádzal z učiteľskej rodiny. Študoval na gymnáziu v Břeclavi. Keď počas protektorátu zabrali pohraničné oblasti Nemci, rodina sa presťahovala do Brna. Skácel pokračoval v gymnaziálnom štúdiu v Brne, v časti Královo Pole, kde tiež v roku 1941 úspešne zmaturoval.

Krátko pracoval ako uvádzač v kine. Už v roku 1938 publikoval v študentskom časopise. Počas 2. svetovej vojny bol totálne nasadený v Rakúsku. Po vojne študoval češtinu na Masarykovej univerzite v Brne.

Podobne ako ďalší členovia rodiny vstúpil z presvedčenia do komunistickej strany, no napokon ho z nej vylúčili v roku 1969 – okrem iného pre jeho nesúhlas so sovietskou inváziou. "Som komunista, a to mi v strane spôsobuje značné problémy," komentoval svoje politické presvedčenie.

Od roku 1948 pracoval ako redaktor kultúrnej rubriky brnianskych novín Rovnost, v roku 1952 odišiel a krátky čas sa živil ako robotník. V roku 1953 sa stalo jeho pôsobiskom literárno-dramatické oddelenie brnianskeho rozhlasu. V rokoch 1963 – 1969 bol šéfredaktorom významného literárneho časopisu Host do domu.

Poézii, publicistike a písaniu pre rozhlas sa intenzívne venoval v povojnovom období. Jeho knižným debutom bola zbierka básní Kolik příležitostí má růže z roku 1957. Nasledovali zbierky Co zbylo z anděla (1960) a Hodina mezi psem a vlkem (1962). Kniha Jedenáctý bílý kůň (1964, 1966) predstavuje súbor textov písaných pre rozhlas aj pre časopis Host.

Významnou je Skácelova zbierka Smuténka (1965). Z básne Přísloví pochádzajú verše: "A nepřijde-li trest hned vzápětí / musíš si vinu odžít životem. / A nikdo neodčiní čin." Ešte v roku 1968 mu vyšla zbierka Metličky, potom nastáva vynútená pauza.

V roku 1969 bol Jan Skácel vylúčený z komunistickej strany, zbavili ho funkcie šéfredaktora a časopis Host neskôr pod politickým tlakom zanikol. Skácel sa venoval výlučne literatúre, nemohol však publikovať až do roku 1981. V tomto období básnikove diela vychádzali v zahraničí, či ako samizdat.

V roku 1981 mu opäť doma a oficiálne vyšla zbierka Dávné proso, po nej nasledovali knihy Naděje s bukovými křídly (1983), Odlévání do ztraceného vosku (1984) a Kdo pije potmě víno (1988). Skácel sa venoval aj tvorbe pre deti, napríklad v knižkách Kam odešly laně (1985) a Proč ten ptáček z větve nespadne (1988). Spolupracoval s divadlami v Brne i Prahe.

Ešte v roku 1989 získal dve významné ocenenia v zahraničí: Petrarcovu cenu v Taliansku, a cenu literárneho festivalu v slovinskej Vilenici. Pľúcnej chorobe podľahol 7. novembra 1989 – len desať dní pred začiatkom zmien, ktoré priniesla Nežná revolúcia.

Posmrtne mu vyšla básnicka zbierka A znovu láska (1991), a tiež súbor próz Třináctý černý kůň (1993). Takisto až posmrtne bol ocenený vo svojej domovine, v roku 1992 Zlatou plaketou za zásluhy o rozvoj Juhomoravského kraja a v roku 2002 sa stal in memoriam čestným občanom Brna, kde je básnik aj pochovaný. Jeho životnú filozofiu pripomínajú slová: "Lety jsem zmoudřel. Co je moudrost – nevím."